Vyrastal som v rodine 2 lekárov a celé moje detstvo bolo nasiaknuté tak ako mamin kabát a otcove sako vôňou nemocničnej dezinfekcie. Až neskôr som si uvedomil, že táto vôňa určila môj ďalší osud. Na gymnáziu som sa učil tak všelijako, veľa som vyhrabal svojou inteligenciou. Alebo som si to aspoň myslel. Veľmi dobre mi išla matematika a fyzika a celkom jazyky, preto dnes žiadny neviem poriadne. Na otázku o smerovaní po gymnáziu som si 4 roky písal do rôznych dotazníkov technické vysoké školy. Vtedy v mladšom paleolite začínala výpočtová technika a šípil som, že to bude veľmi intenzívne sa rozvíjajúci odbor. Dokonca SOČku som robil z výpočtovej techniky. Ale čím som bol starší, tým viac som si uvedomoval, vtedy v pubertálnej hlave, že asi počítačový program nie je to, čo by som chcel celoživotne ponímať ako výsledok mojej práce. Vnímal som aj každodenné rituály mojich rodičov, keď po príchode z práce si sadli ku káve a cigaretke a preberali udalosti a pacientov z nemocnice. Keď som nemal rozumieť, tak prešli do lekárskeho slangu a bol som vybavený. Nerozumel som ničomu a bolo to pre mňa istým spôsobom mysteriózne. Utkvelo mi v pamäti aj veľmi frekventné zvonenie telefónu v našom dome. Polovica hovorov boli mamičky a chceli mamu pediatra, druhá polovica boli otcove pacientky a chceli otca gynekológa. Keďže sme mali a máme s otcom podobný hlas a predstavovali sme sa rovnako, kadečo som si vypočul…V štvrtom ročníku niekedy vo februári sa nás opýtali na akú vysokú by sme radi. Vtedy som prvýkrát napísal LF. Po maturite som šiel na prijímacie skúšky na LF UK do Bratislavy, odkiaľ mi prišiel zaujímavý papier, že ma prijímajú na LF UPJŠ Košice. Škola mi akotak išla, skúšky som robil, stále som však nevedel, akým lekárom by som chcel byť. Až do 5. ročníka. Vtedy sme mali (bohužiaľ len jeden semester) predmet anestézia a intenzívna medicína. Učila ma MUDr. Antigona Studená. Táto pani Dr. malého vzrastu ale dobrého srdca podala predmet tak, že môj osud bol spečatený. Po promócii som si zháňal miesto v nemocniciach od Michaloviec po Martin. Niektoré sa ani neunúvali odpovedať, v niektorých som bol na pohovor. Aký to rozdiel oproti dnešku… Nakoniec som zakotvil v Levoči, netušiac mnohé. Mojou prvou primárkou bola MUDr. Mária Puchírová. Mali sme veľmi pestrý vzťah kolidujúci od denných hádok na rannom sedení až po spoločné večere v službe. Skvele varila. Popri nej som absolvoval prvú aj druhú atestáciu z A+IM aj medzinárodný certifikovaný kurz ďalšieho vzdelávania anestéziológov FEEA. Po jej odchode do dôchodku som sa stal zástupcom primára na OAIM. Ale pre nezhody s vtedajšou primárkou som bol odídený na RLP, kde som sa stal primárom. Sám sebe a 6 externistom. Stále som si však uchovával úväzok aj na OAIM. Po vstupe AGELu v 2008 došlo k personálnym rošádam na primárskych miestach, primárom na OAIM sa stal MUDr. Tomáš Jankura. Náš vzťah bol dobrý a korektný až do jeho odchodu. Po asi 5 rokoch odišiel aj MUDr. Jankura a primárom sa stal MUDr. Makara. Obaja boli tiež námestníkmi pre LPS. Po výmene riaditeľa v NsP Levoča sa uvoľnilo miesto primára OAIM a námestníka pre LPS, ktoré som prijal. Od 19. marca som poverený vedením NsP Levoča. Zbytok story poznáš.
Nemám nijaké pevné životné krédo. Mám v úcte všetkých ľudí, ktorý mali na môj život dobrý vplyv. Snažím sa robiť v danej situácii to najlepšie pre pacienta. Z výhier sa teším a z prehier sa snažím si zobrať ponaučenie. Skúmam príčiny javov, samotné konštatovanie situácie ma neuspokojuje. Mám rád ľudí a snažím sa skôr pochopiť ako súdiť. Snažím sa ostať pokorný, v okolí je dosť prípadov, keď ľudia uverili vo vlastnú dôležitosť. Slušnosť a kľud nepovažujem za slabosť ale za prednosť.
Vo svojej práci budujem tím. Chcem aby moji kolegovia boli dobrí a šťastní ľudia. Vtedy podávajú optimálny pracovný výkon. Citlivo vnímam jemné nuansy ich správania, náladu na pracovisku. Snažím sa byť ich dobrým šéfom. Primus inter pares.
